Duša jesene

Autor: Petra Turčanová | 2.11.2012 o 16:41 | (upravené 2.11.2012 o 19:03) Karma článku: 10,96 | Prečítané:  304x

Zlatožltý list pomaly padal k zemi. Stojac blízko okna som pozorovala to farebné divadlo. Listy akoby chceli skryť dušu Zeme smútiacu za letom. Asi by som mala smútiť s ňou. Za horúcimi paprskami slnka jemne pohrávajúcimi sa s mojou pokožkou, veselým detským džavotom nesúcim sa od vody, romantickými prechádzkami pri západe slnka s Michalom. Pri poslednej spomienke som sa zháčila. Michal. Kde je Michal? Poobzerala som sa po tmavej izbe. Posteľ. Malý nočný stolík. Skriňa. Všetko troška ošarpané. Nevadí! Po rokoch bývania na internáte si človek zvykne na všetko. Hlavne, nech príde Michal. Svojim humorom a bezstarostným prístupom k životu by dokázal rozžiariť aj tú najtmavšiu kuticu.

Konáre sa začali kymácať v náhlom nápore vetra. Listy sa zmietali sem a tam. Odrazu sa otvorili dvere. Váhavo som k nim pristupovala, keď v tom vošiel on. Šibalský pohľad, tajuplný úsmev, nezbedne strapaté vlasy. „ Ahoj, Michal ,“ zvýskla som od radosti. Neodzdravil, no kútiky úst mu vystúpili vyššie. „ Pozri, ako sa jeseň predvádza,“ povedala som a opäť podišla k oknu. „ Musíme byť toho súčasťou. Poď!“ popohnala som ho k dverám.

Zavrela som oči, rozpažila ruky a začala som sa bláznivo točiť. Keď som mala pocit, že sa na mňa rúti svet , prestala som. Otvorila oči. Stromy akoby ma chceli pohltiť, tak sa ku mne nakláňali. „ No nie je svet úžasný?“ Opäť ten úsmev, čo už dva roky dokáže rozbúchať moje srdce. Stále bije splašene ako divá kobyla. „Pamätáš ako sme sa zoznámili? Vošla som do pokrového klubu. Ty si práve vyhral turnaj. Musela som ťa zaujať, lebo si sa pripojil aj k stolu, ku ktorému smerovali moje kroky. Po dvoch hodinách som ťa porazila. Šťastie začiatočníka. Vždy to budeš tvrdiť. Chlapská ješitnosť. Budem tvrdiť ja. No najväčšou výhrou je naša láska. Najskôr krehká. Potom pojašená, hravá , vášnivá.“ Zmĺkla som. Pozorovala jeho mužné ramená. „Poď, prejdeme sa po parku.“ zavelila som, keďže sa nemal k činom. Naše kroky a moje veselé štebotanie. „Ach, títo chlapi. Dokážu tak zaryto mlčať,“ pomyslela som si. Brezy, striedali javory, tie divé čerešne. Čerešňová aleja. To je romantické miesto. „Mohol by ma konečne pobozkať,“ vírili mi hlavou myšlienky.

Moje snenie prerušili dve postavy smerujúce k nám. „Ahoj, ako sa cítiš?“ opýtala sa ma žena vo fialovom kabáte. „Fajn, keď je so mnou priateľ“ odpovedala som bez rozmyslu. Ženu akoby moja odpoveď troška zarazila. Pokývala plecami a povedala: „Hlavne, že si spokojná.“ Pokračovali ďalej. Chodník sa zatáčal. Odhalil nám utešené jazierko. Nahla som sa k nemu. „Jééj“ , zhíkla som, „ Pozri aké krásne rybky , červená, žltá , modrá, zelená , takmer všetky farby dúhy.“ Zrazu sa mi v hlave vynorila spomienka:“ Pamätáš ako sme sa minulé leto boli prejsť a začala búrka? Bežali sme, aby sme sa skryli pod most, no aj tak sme boli do nitky mokrí. Vzal si ma do náručia a vášnivo pobozkal. Na chvíľu som otvorila oči a zbadala tú najkrajšiu dúhu. Bola taká obrovská. Jej sýte farby sa odrážali v tvojich modrých očiach.“ Čakala som na jeho reakciu. Nič. Ale jeho oči sa zvláštne zaleskli. Určite si spomenul.

Ďalší ľudia. Muž a žena. Obaja mali tmavočervené žilky okolo nosa. Určite si svoje odpili. Prešli okolo nás bez slova. Mala som pocit, že na nás dokonca nepekne zagánili , no možno sa mi to len zdalo. Naklonila som sa a potichu Michalovi zašepkala do ucha: „Dúfam, že takto neskončíme , láska.“ Pomaly sme kráčali ďalej, teraz už mlčiac.

Divé čerešne vystriedali gaštany. Vo mne sa ozvalo moje detské ja. Rozbehla som sa. Vyhadzovala lístie do vzduchu. Michal sa začal smiať nad mojim vystrájaním. Pobehol ku mne. „Postavíme si zvieratká z gaštanov. Máš zápalky ?“ opýtala som sa ho. „Jáj, ty už predsa nefajčíš,“ uvedomila som si, akú úžasnú vec pre mňa dokázal. Stačilo, len vyhlásiť, že nechcem predsa bozkávať popolník. Napriek tomu som ich zbierala, dačo predsa vymyslíme. Na bruchu som si urobila z trička vrecúško, kde som sa ich snažila dať, čo najviac. Pri toľkom snažení som si neuvedomila, že začalo pršať. Iba mierne. Kvapky mi jemne pohládzali strapaté vlasy.

Spoza zákruty sa vynorila žena v bielom plášti, ktorá podopierala staršieho pána. Keď boli blízko nás, prehovorila na mňa milým hlasom: „ Poď, Katka, aby si nezmokla.“ ,Ako to, že viete moje meno? Poznáte aj Michala?“ zvedavo som sa opýtala. „Nebuď zvedavá, lebo budeš skoro stará,“ zažartovala si so mnou. Vykročili sme teda za nimi. Smerovali sme k veľkej bielej budove.

Prekročila som prah dverí iba chvíľu po tej záhadnej žene, no na dlhej chodbe nebolo ani nohy. Nesmelo som kráčala. Michal už nebol za mnou. Na pravej strane boli odchýlené dvere. Priložila som k nim ucho. Počula som tri hlasy. Ženu usedavo plačúcu. Druhú sebavedomú, akoby mala v odovzdávaní informácií prax. A nakoniec muža , troška nervózneho, ale pri tom silného. Musel, veď sa snažil byť oporou plačúcej žene. Boli mi všetci takým zvláštnym spôsobom známi. Zahnala som tie pocity z hlavy, no v duši akoby naďalej ostávali.

Počula som iba útržky rozhovoru: „ Myslím, že sa u nej vytvoril akýsi zvláštny druh schizofrénie spôsobený tou nehodou,“ povedala sebavedomá žena. Zároveň sa ozval silnejší plač. „Dokážete jej pomôcť?“ opýtal sa muž. „Určite, ale neviem odhadnúť ako dlho to bude trvať. Ona ho totiž stále vidí. Komunikuje najmä s ním.“ Prišlo mi ľúto toho dievčaťa. Nechcela som to ďalej počúvať. Nemohla som. Rozbehla som sa ku schodom. Hore. Ku svojej izbe. Rýchlo.

Pomaly som sa blížila k oknu. Všimla som si mrežu. „Kde to vlastne som?“ nedokázala som si odpovedať. Chrbtom som sa oprela o stenu. Pomaly som sa zviezla dole, hlavu položila na kolená. Cítila som takú zvláštnu hrču v hrudi.

Silný vietor rozkolísal koruny stromov. Dvere na izbe sa pomaly zavreli. Hnedočervený list pomaly padal k zemi a ja som sa zadívala na to farebné predstavenie jesene.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?