Nenechám sa pohltiť

Autor: Petra Turčanová | 18.11.2012 o 16:46 | (upravené 18.11.2012 o 17:17) Karma článku: 11,61 | Prečítané:  514x

Málokto si uvedomuje tú neuveriteľnú silu psychiky. Neovplvňuje len naše správanie a cítenie, ale dokáže sa prejaviť aj vznikom ochorení mimo našej mysle. Dieťa nervózne z učiteľky doma ráno plače a vracia. Ľudia dlhodobo vystavení stresu majú väčšie riziko vzniku srdcovo-cievnych ochorení či rakoviny. Mali by sme sa lepšie starať o toho mocného pána, pretože práve zdravie je tým najcennejším, čo máme. Sme typickí tým, že si to uvedomíme, až keď je príliš neskoro. Nasledujúci skutočný príbeh je toho dôkazom:

„Ako to bude ďalej?"

„Neviem."

„Čo s ňou bude, keď ju pustia domov?"

„Neboj sa. Určite to zvládne!"

„Desím sa každého telefonátu, každého nového dňa. Akoby sa jej stav nezlepšoval."

„Musí sa naučiť žiť. Tešiť sa z maličkostí."

„Čo ak jej len nedali správne lieky?"

„Možno."

„Ako môžeš byť taký pokojný?"

„Kvôli tebe. Niekto v rodine musí."

„Bude pol ôsmej. Idem jej zavolať."

Ruky sa mi triasli pri každej číslici.

„Ahoj, miláčik. Aký si mala deň?"

„Doobeda sme robili koláž. Poobede boli na výlete v meste."

„Dobrý program, však?"

„Neviem. Mami?"

„Áno, moja."

„Ja tu už nechcem byť. Vezmite ma domov. Prosím."

Počula som ako sa jej hlas stenšuje. Určite bude plakať.

„Vydrž. Už tam nebudeš dlho."

„Nie je mi lepšie. Už prešli tri týždne a stále nič. Ako sa vrátim k bežnému životu? Ako dobehnem školu?"

„Neboj sa. Lieky zaberú. Vieš, že je to beh na dlhú trať. Keď sa budeš lepšie cítiť, všetko raz dva dobehneš."

Snažila som sa sama uveriť tým slovám, keď mi vychádzali z hrdla.

„Príďte po mňa. Veľmi prosím."

Nemohla som ďalej počúvať ten usedavý plač.

„Počkaj ešte týždeň. Musím končiť. Drž sa, zlatko."

„Prečo si mi ju nedala k telefónu?"

„Už s ňou nebola reč. Zbytočne by si sa rozčúlil. Bojím sa aj o teba. Vieš, že po infarkte sa nemôžeš hnevať."

„Ani dusiť veci v sebe nie je dobré."

Dni rýchlo plynuli. Rozhovory sa opakovali. Stručné otázky. Stručné odpovede. Plač na oboch stranách linky. Strach z budúcnosti sa vo mne kopil. Potláčal počiatočné nádeje.

„O štyri dni ju pustia domov, povedala mi dnes lekárka do telefónu."

„Stále nemám predstavu , čo sa ide diať ďalej."

„No buď pôjde do školy, alebo štúdium preruší. Podporíme ju vo všetkom, no mali by sme zároveň vyzdvihnúť lepšiu alternatívu."

„Ako to zvládnem, keď ju budem vidieť ležať na gauči. Oči ako ranená srnka. Bez životnej iskry?"

„Musíme byť silní, inak nás to zničí."

Odišla som do kuchyne. Umývať riad. Žehliť. Bežné činnosti mi síce nedokázali priniesť úľavu, no domácnosť musí bežať ďalej. Zahmlilo sa mi pred očami.

„Poď sem, prosím ťa."

„Čo sa stalo?"

„Necítim sa dobre."

„Poď. Zaveziem ťa k obvodnej lekárke."

Čakáreň bola prázdna. Niet sa čomu diviť, veď o pol hodinu končili ordinačné hodiny. Sestrička mi ako prvé odmerala tlak.

„200/150. Mali ste niekedy problém s vysokým krvným tlakom?"

„Nie" ,odpovedala som vystrašene.

Doktorka pokrútila hlavou.

„Dám vám tabletku pod jazyk. Choďte si na chvíľu posedieť von", povedala stroho.

Čas sa vliekol. Cítila som sa stále mizerne.

„195/140."

Ďalšie doktorkine zvláštne pokrútenie hlavou.

„Skúsime ešte jednu," povedala s troška väčším záujmom.

Ďalšie nekonečné minúty.

„200/140"

Videla som na doktorke, že začína byť bezradná. Bála som sa, že ma pošle do nemocnice. Keď v tom ma prekvapila Tomášova duchaprítomnosť.

„ Viete, pani doktorka, dcérke diagnostikovali mániodepresiu. Doktorka sa bála experimentovať s liekmi ambulantne, preto je na liečení. Stále sa však necíti dobre. Plače. Bojí sa budúcnosti. Dolieha to na celú rodinu, no najmä na manželku."

Sklopila som zrak. Nechcela som o tom hovoriť. Asi to však bolo nevyhnutné. Vtedy som si uvedomila tú úžasnú moc psychiky. Možno aj Eliška nevie ovplyvniť to, čo sa s ňou deje.

„Vysoký tlak bude odrazom psychiky. Pichnem vám injekciu a predpíšem lieky na ukľudnenie. Musíte byť silná, dcéra vás bude potrebovať", povedala doktorka u nej s nevídaným záujmom a súcitom v očiach.

Viezla som sa v aute so škatuľkou liekov v rukách. Snažila som sa potlačiť ten strach v duši. Strach o dcéru. Strach o manžela. Strach o budúcnosť. Nemôžem sa ním dať predsa pohltiť. Musím žiť pre rodinu a veriť v lepší zajtrajšok.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?