Verše častokrát nedávajú zmysel ľuďom navôkol, no pre autora predstavujú realitu, v ktorej sa nachádza alebo z ktorej sa chce vymaniť. Písanie je dokonalou psychohygienou. Dokáže človeka ponoriť do vĺn fantázie, kde sa cíti silnejší a spokojnejší ako v šedej realite bežných dní.
Do veršov sa dá zakódovať rôzne posolstvo, od pocitov šťastia, spokojnosti, až po smútok a beznádej. Je len na pisateľovi veršov, či nechá čitateľa preniknúť do svojho sveta alebo si tajomstvá uchová skryté medzi riadkami.
Počas prednášky mi všetko začalo do seba zapadať. Červený, zamatový zápisník nájdený v prachom zapadnutej krabici na povale. Niekoľko desiatok básní, ktoré ma vtiahli späť do pubertálnych čias. Znova som si spomenula na pocity, s ktorými som sa vyrovnávala písaním veršov.
Na vlastnej koži som si overila, že to naozaj funguje. Nič mi nepomôže zvládať pocity tak ako písanie. Básne ventilujú najmä smútok a poviedky ujasňujú zmätené víriace myšlienky v mojej hlave.
Stačí vziať kúsok papiera, pero, nájsť si chvíľku pre seba a vyjadriť prúd svojich pocitov. Ak človek takýmto spôsobom bojuje so zmätkom vo svojej hlave, dokáže tým pomôcť aj svojej psychike.