Spútaná v okovách

Autor: Petra Turčanová | 20.2.2013 o 0:02 | Karma článku: 5,92 | Prečítané:  472x

Cítila som akoby chýbal každej molekule mojej bytosti. Zvláštne brnenie v končekoch prstoch pri predstave na jeho dotyk. Moja duša by opäť chcela splynúť s tou jeho , uši túžili zachytiť nežnú melódiu jeho hlasu. Predstava mocných paží dodávajúcich silu môjmu krehkému telu mi nedovolila zaspať. Unavene som siahla po telefóne. Drobné číslice sa mi vysmievali do tváre, keď ukazovali pol štvrtej ráno. Povzdychla som si a otočila sa na druhý bok.

„Bola si včera flámovať?“ opýtala sa ma so záujmom Rose. „Bodaj by.“ pomyslela som si, keď som hľadela na obrovské kruhy pod mojimi očami. „Susedia mali párty.“ Klamala som s tvárou hráča pokru. Posledné týždne som sa v tom zdokonalila tak, že už som pomaly sama strácala prehľad nad realitou.

Život sa mi zacyklil medzi prácou a teplou perinou. Všetko ostatné pre mňa prestalo existovať. Rodina, priatelia, záujmy - odstavila som ich na druhú kolaj. Dovolila som smútku, aby ma pohltil. Temnota opantala moju dušu, spútala moju myseľ a prikovala ma k luxusnej dubovej posteli. Sama neviem , čo mi bráni vstať a tešiť sa z maličkostí všedného života. Kto nezažil tú neviditeľnú silu, tak ma nemôže súdiť. Viem, čo je správne , no zvláštna moc ma núti robiť pravý opak.

Dnes som mala chuť vyhodiť budík zo siedmeho poschodia, no nakoniec som pozbierala posledné zvyšky síl a premiestnila som sa do kúpelne. S nechuťou som sa pozrela na všetok make-up povaľujúci sa na poličke, nevidela som však zmysel v zakrývaní únavy črtajúcej sa na mojej tvári, či vpadnutých líc. Moje oči zbadali digitálnu váhu ležiacu v rohu kúpelne a aktivovali posledné kúsky ženskej márnovosti. Číslo na váhe ma zaskočilo. 49. Pred tromi mesiacmi som sa mohla pýšiť guľatým zadočkom a plným výstrihom. Dnes okolo seba obkrúcam opasok skoro na dvakrát. Celý šatník na mne visí ako na vešiaku. Splnený sen väčšiny žien, no za akú cenu.

„Ahoj, Emily,“ pozdravil ma Mark a vykúzlil pre mňa čarovný úsmev. Ja som to však nevidela, lebo krása stratila svoje opodstatnenie. „Ahoj,“ odpovedela som mechanicky. „ Ako si strávila víkend?“ dobiedzal do mňa ďalej. „Bola som na dámskej jazde so spolužiačkami zo strednej,“ ďalšie klamstvo. „ Tak to muselo byť divoké.“ Žmurkol na mňa a odišiel do svojej kancelárie. Sadla som si za stôl a snažila sa sústrediť na prácu. Bolo to pre mňa zo dňa na deň ťažšie a ťažšie, no poháňal ma akýsi pocit zodpovednosti. Triedila som výkazy. Poslala niekoľko formálnych e-mailov. Tešila som sa, že odomňa šéf nechcel niečo zložitejšie.

Hodila som krvavočervený kabát na sedačku, vyzula čierne lodičky a ľahla som si do klbka. Pred očami som mala hlboké modré oči, šibalský úsmev a veľké dlane, ktoré pomocou magickej energie pri každom dotyku s mojou pokožkou vyvolali v mojom tele akési vzrušujúce napätie. Znova som počula hlboký hlas a na chvíľku pocítila pokoj. Nechápem ako ma mohol taký klam upokojiť. Konečne sa mi podarilo zaspať plnohodnotnejším spánkom.

Nenastavila som si budík. Našťastie som sa zobudila len o polhodinu neskôr ako obvykle. Rýchlo som na seba nahádzala oblečenie a rozbehla som sa smerom k zastávke. Autobusy našťastie nemeškali v ranných zápchach , tak som vošla do vchodu budovy presne načas. Zamyslene som vychádzala z výťahu, keď vtom som z celej sily narazila do osoby. Papiere sa jej rozsypali po celej chodbe. Rýchlo som sa zohla, aby som pár papierov pozbierala. Keď som odlepila zrak od modrého koberca, uvidela som Marka. Opäť s úsmevom od ucha k uchu. „Nechaj tak, nerob si starosti, ja to pozbieram.“ Povedal veselo. „Prepáč, veľmi ma to mrzí, meškám, lebo boli hrozné zápchy. Som z toho celá roztržitá.“ Neviem prečo som opäť bezdôvodne klamala. „No veď to všetci poznáme, bratislavská špička vždy zožerie kopu nervov.“ Opäť na mňa žmurkol, už druhýkrát tento týždeň. Sklopila som zrak a vybrala som sa späť do svojej kancelárie.

Rose ma dnes volala na obed. Povedala som, že som si doniesla niečo z domu. Bála som sa, že by niekto mohol zistiť, že do seba nedokážem dostať viac ako pol taniera polievky denne. Každým dňom som chradla. Ubúdali mi sily, dokonca mi začali padať aj vlasy. Nevnímala som však varovné príznaky, lebo som žila vo svojom imaginárnom svete niekde medzi prácou a posteľou.

Víkendy boli ešte horšie ako týždeň. Žiadna povinnosť ma nenútila opustiť svoje kráľovstvo dva krát jeden a pol metra. Mohla som si predstavovať, že s ním ležím v objatí. Občas pohladí moje vlasy a nežne sa na mňa usmeje. Pocity a vnemy boli z víkendu na víkend slabšie, no prázdnota sa stále viac prehlbovala.

Viezla som sa v autobuse, pozorovala ľudí naháňajúcich sa za povinnosťami a cítila obrovskú slabosť. Slabosť prenikajúcu až ku končekom prstov. S veľkou námahou som sa dostala do svojej kancelárie, no cestu ku kopírke som už nezvládla. Zatmelo sa mi pred očami a pomaly som sa zviezla na zem. Prebudila som sa v známom náručí. Bol to Mark. Opatrne ma naložil do taxíka a zobral do Fakultnej nemocnice. Opať som upadla do čiernej tmy.

Prebrala som sa s infúziou v ruke. Vedľa mojej posteli sedel trocha zachmúrený Mark a mama s preľaknutým výrazom v tvári. Musela som jej toho veľa vysvetliť. Najmä všetky telefonáty, kde som sa snažila predstierať, že je všetko v poriadku. Vychudla som na 45 kíl a nedokázala som sama bojovať s chmárami obopínajúcimi moju psychiku. Podvolila som sa názoru lekárov a podstúpila liečenie vo Veľkom Záluží. Nájdenie správnych liekov a hlavne vôle žiť je dlhý proces. Mala som šťastie, lebo pri mne stál Mark. Navštevoval ma každý víkend a nosil mi sladkosti, z ktorých som nabrala svoje šťavňaté tvary, no v jeho očiach som stále krásna.

Prešiel presne rok od spustenia mojich ťažkostí. Vlani som dostala kopačky po päťročnom vzťahu. Dnes slávim Valentína úplne inak. Mark ma zobral do kina a na luxusnú večeru do reštaurácie UFO na vrchu mosta SNP, kde som vždy chcela ísť. Tvár z mojich predstáv už takmer úplne vybledla a nahradil ju šibalský Markov úsmev. Niekedy je ťažké veriť v lepší zajtrajšok, no nikdy sa netreba vzdať a nechať sa spútať do okov depresie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?